Modelárske výstavy sú podujatia, na ktorých si každý z nás určite nájde to svoje. Či už je to možnosť pozrieť si veľké množstvo výsledkov práce našich kolegov sústredených „pod jednou strechou“ ( v duchu ich porovnať s našimi), získať množstvo inšpiratívnych nápadov, prediskutovať a snáď aj nájsť odpovede na svoje modelárske problémy a v neposlednom rade aj možnosť nákupu modelárskych potrieb od predajcov, ktorí vzhľadom na to, že ich je veľa, ponúkajú aj zaujímavé ceny. A práve taká každoročná výstava modelárskych potrieb a samotných modelov sa uskutočnila v obvyklom podzimnom termíne (tentoraz 24.-27.10. 2002) v Messegelände viedenského Prátra pod názvom Modellbau 2002.

Výstavné plochy tejto akcie predstavovali štyri haly ( z asi 10 celého výstaviska ). Najväčšia z nich mala rozmery cca 100x100x8 m, čo už samo o sebe dáva predstavu o rozsahu výstavy. V jej centrálnej časti s bazénom a „voliérou“ sa nachádzala informačná tabuľa, na ktorej bol časový rozpis, podľa ktorého veľmi presne prebiehali funkčné prezentácie lodí, ponoriek, lietadiel alebo vrtuľníkov.

Samotnú prehliadku výstavy začnem modelmi lietadiel, ako najrozšírenejšou RC modelárskou aktivitou. V hale bola postavená z pochopiteľných bezpečnostných dôvodov už spomínaná „voliéra“ s rozmermi cca 10x20x8 m, v ktorej sa konali prezentácie lietajúcich modelov. Boli to jednak malé až miniatúrne vrtuľníky na elektrický pohon až po vrtuľníky na spaľovací pohon s priemerom rotora okolo 2 m. Ďalej tu boli čoraz viac populárnejšie elektrolety, či už klasické alebo monokrídlové a samozrejme tu nechýbala ani „klasika“, lietadlá na spaľovací pohon. Boli tu na obdiv vystavené desiatky modelov lietadiel počnúc vetroňmi, cez lietadlá na gumový pohon, spaľovací až po niekoľko modelov s tryskovým JET pohonom. Čo sa týka vierohodnosti, boli tu modelárske fantázie (samozrejme v značnej menšine) až po presné kópie - makety. Pri niektorých zväčša náročnejších modeloch sa nachádzala tabuľka s informáciami ako sú meno staviteľa, dĺžka výstavby, názov modelu, jeho rozmery, typ pohonu a veľmi zaujímavá bola informácia o finančných nákladoch. Tieto dosahovali u JET modeloch na naše pomery nepredstaviteľnú hodnotu až 10.000 EUR. Podotýkam, že tieto hodnoty predstavovali „iba“ finančné náklady a nie cenu, za ktorú by eventuálne boli na predaj.

Centrom lodnomodelárskej časti bol bazén s priemerom asi 12 m a hĺbkou 0,5 m. V jeho blízkosti boli vystavovatelia (až z Holandska), ktorí sa chválili svojimi plachetnicami, rybárskymi loďami, remorkérmi, jachtami, námornými výletnými loďami až po obrovské zaoceánske veľkokapacitné prepravné lode. Na rozdiel od minulého roku tu chýbala veľká expozícia vojenských lodí. Veľkej pozornosti sa tešila pomerne rozsiahla časť venovaná ponorkám. Boli tu ponorky s dynamickým aj statickým systémom ponárania. Veľká väčšina vystavovaných ponoriek pochádzala z druhej svetovej vojny. Niektoré z nich boli prezentované s otvorenou odnímateľnou časťou, takže bolo veľmi dobre vidieť ich technicky veľmi náročné vnútorné vybavenie. V prípade nášho záujmu vystavovatelia veľmi ochotne odpovedali na otázky a s pýchou na svoj model pridávali aj svoje vlastné postrehy. Počas funkčnej prezentácie ponoriek, ktorej sa v jednom momente zúčastňovali asi štyri modely, bola zabezpečená aj slovná prezentácia tohto, zatiaľ žiaľ u nás málo rozšíreného modelárskeho odvetvia, so všetkými jeho úskaliami a špecifikami. Ako tohtoročná novinka tu bola expozícia historických plachetníc a parníkov, typu mississippských plavidiel z 19.storočia s jedným veľkým pohonným kolesom vzadu. Pri týchto modeloch bola zaujímavá nielen historickosť modelu ako takého, ale hlavne snaha o historické-zostárnuté zobrazenie všetkých jeho častí.

Asi najväčšiu časť (aspoň čo do rozľahlosti) predstavovali expozície modelov železníc. Koľajiská boli vyhotovené v rozličnej jednak kvalite a rozsahu od jednoduchých, ktoré mohli návštevníci (hlavne deti) sami ovládať až po veľmi rozsiahle, ktoré sú ovládané počítačmi a sú osadené do krajinky vypracovanej do posledného detailu a rozdielnej mierke od N až po O. Jedna skupina modelárov priamo na výstave prezentovala v zjednodušenej podobe postup výstavby koľajiska. Návštevníci si mohli vyskúšať prostredníctvom dvoch železničných žeriavov ovládaných joistikmi umiestniť na dva piliere železničný most. Koľajiská mali tvar približne písmen U, S alebo §, medzi ktorými sa dalo voľne chodiť, alebo to boli klasické uzavreté koľajiská obdĺžnikového tvaru. A niektoré z týchto boli absolútne bezchybné so svojou letnou ale aj zimnou scenériou. Nachádzali sa tu aj dva modely a to parnej a elektrickej lokomotívy, pričom na blízkych ovládacích paneloch sa nachádzalo asi 5 tlačidiel s príslušným popisom pre každú z lokomotív. Ku každému z nich bol priradený jeden z typických zvukov vydávaných to či onou lokomotívou. Tohtoročnou novinkou boli modely historických parných lokomotív, ktoré boli funkčné na parný pohon! Ovládacie prvky (ventily, šúpatká) týchto lokomotív boli riadené prostredníctvom RC súprav.

Nachádzali sa tu aj stánky, kde bolo prezentované plastikové modelárstvo. Z veľkej časti sa jednalo o modely vojenských lodí ale boli tu k videniu aj tanky a lietadlá. V jednom stánku vystavujúci modelár priamo pred očami návštevníkov, spolu s komentárom, robil záverečnú farebnú úpravu lietadla pomocou miniatúrnej modelárskej striekacej pištole.

Tohtoročným novorodencom bola aj výstava a predvádzanie modelov – „ťahajúcich traktorov“ známych aj z nemeckých satelitných televíznych kanálov pod názvom pulling. „Traktory“ veľkosti menších detských kočíkov s dvoma až siedmymi spaľovacími motormi ťahajú za sebou špeciálny príves, na ktorom sa v závislosti od prejdenej vzdialenosti posúva závažie zozadu kde je klasická náprava dopredu kde je namiesto nápravy špeciálna trecia plocha, ktorá úmyselne sťažuje pohyb. Na trávnatom povrchu mimo výstavnej haly vzbudili značnú pozornosť realitou svojho vystúpenia a možno aj hlukom, ktorý vytvárali.

Na výstave sa zúčastnilo aj značné množstvo predávajúcich vystavovateľov, ktorí rozsahom svojich ponúkaných sortimentov snáď museli uspokojiť každého. Vzhľadom na to, že ich bola na jednom mieste veľa, predháňali sa v ponukách čoho dôsledkom boli zaujímavé ceny.

Modelárske srdce bolo nasýtené doplna a aby brucho neostalo prázdne o to bolo postarané prostredníctvom občerstvovacích stánkov s množstvom ponúkaných špecialít. Ceny však už neboli stavané pre našinca.

V druhej najväčšej hale bola funkčná prezentácia tankov, kamiónov a zemných stavebných strojov. U všetkých uvedených skupín dominovala snaha predvádzania modelov vo funkčnom pohybe, tomu slúžil dobre zorganizovaný a dodržiavaný harmonogram prezentácie jednotlivých skupín. V nízkych mantineloch bol umiestnený dômyselne vypracovaný terén, pozostávajúci z množstva kôp až „pohorí“ postavených z hliny, komunikácií, mostov, vodných plôch a skál. V jednej časti mali prezentáciu tanky s elektrickým pohonom, ktoré aj zvukovo napodobňovali strelu. Ďalšia časť bola stavenisko zemných stavebných strojov. Bágre a nakladače nakladali zeminu na nákladné autá, ktoré ju odvážali na iné miesto, kde ju buldozér rozhŕňal. Činnosti rozhodne neboli samoúčelné a pozornosť si zaslúži pozoruhodný súlad a cieľavedomosť práce jednotlivých mechanizmov. Tieto modely boli len na jednu výnimku poháňané elektromotormi. Touto výnimkou bol bager poháňaný spaľovacím motorom. Voči vlaňajšku sa škála exponátov rozšírila. Pribudol funkčný model rakety – domiešavač betónu ako aj samotná funkčná betonáreň (prípravňa betónovej zmesi). Malým nedostatkom domiešavača bolo to, že keď potrebuje dostať betón von, tento musel byť neprimerane riedky a cez bednenie stavaného mostu pretekal. Ale aj tak táto prezentácia bola naozaj veľkolepá. Poslednú, plochou najväčšiu, expozíciu predstavovala kamiónová doprava. Na podlahe boli nakreslené cesty, parkoviská a umiestnené pouličné osvetlenia a nadjazdy, po ktorých jazdilo súčasne niekoľko vozidiel. Hlavne americké kamióny s predsunutým motorom pred kabínou spolu s pomaľovanými návesmi pôsobili impozantne. Absolútnou tohtoročnou novinkou bol prechod od riadenia priamym vizuálnym sledovaním modelu na jeho ovládanie z monitoru podľa záberov videokamery umiestnenej v kabínke vodiča.

A na záver ešte niekoľko všeobecných informácií. Vstupné, na naše pomery nie už zanedbateľné, predstavovalo čiastku 7,5 EUR a 5 EUR pre dôchodcov. Dnes sa dá ešte parkovať bez problémov priamo pri výstavisku, na dohľad od obrieho kola (Riesenrad). Mojím typom pre tých, ktorí sa nabudúce výstavy zúčastnia je bezpečné (a bezplatné) parkovanie na parkovisku Ernst Happel Stadionu a dvadsaťminútová prechádzka prekrásnym podzimným parkom v Pratri. Bol som rozhodnutý nerobiť propagáciu žiadnemu konkrétnemu vystavovateľovi, výstava ako celok si ju však rozhodne zaslúži !

Nuž teda, na budúci rok dovidenia !

Specializované srazy příznivců ponorek, o kterých se lze dočíst na internetu, jsou většinou pro našince poněkud vzdálené, výlety do Nebrasky nebo na Floridu nepatří přece jen k běžným. 29. a 30. září 2001 se ale jedno z menších setkání uskutečnilo téměř „za humny“, v rakouském Neulengbachu kousek na západ od Vídně.

V okolí Neulengbachu je pravděpodobně „národním sportem“ pěstování krásných a mohutných živých plotů, které místy připomínají spíš čínskou zeď obklopující skoro každý rodinný dům. To upoutá již při cestě.

Vlastním místem setkání se stalo přírodní koupaliště s hlavním pětadvacetimetrovým bazénem a dalším menším pro děti, vybaveným také skluzavkou. Před areálem, jehož součástí jsou i ubytovací chatky, byla k dispozici parkovací plocha pro asi 70 aut. Vstup na akci byl pro zájemce zdarma (!), samozřejmostí bylo i zajištění ozvučení, sociálního zázemí a občerstvení za symbolické ceny (dokonce přijatelné i z našeho pohledu).

Bazén byl po obvodě v šířce přes dva metry lemován gumovým chodníkem, který příjemně změkčoval chůzi a prakticky vylučoval možnost uklouznutí. Podél jedné strany bazénu se táhla stupňovitá terasa, na které se dobře sedělo i leželo. Spodní stupně sloužily pro vystavení přítomných modelů, z horních bylo velmi dobře vidět na dění ve vodě. Pohled z nadhledu je zejména u ponorek velmi důležitý.

Hlavní „suchý dok“ se nacházel podél jedné z kratších stran bazénu a představoval plochu asi 10 x 10 metrů s rozloženými stoly a lavičkami. Zastřešení prostoru plachtou podobnou vojenské celtě poskytovalo ochranu před případným deštěm nebo před intenzivním sluncem.

První den setkání nebyl nijak pevně organizovaný program, probíhalo spíše volné ježdění. Během něj vklouzl do vody i fotograf v neoprenovém obleku a dělal postupně fotografie přítomných modelů „v akci“. Řada těchto fotografií je vystavena i na internetové stránce www.igu-austria.org, jsou zde ve vysokém rozlišení a kvalitě. Tak dobré fotografie se často nevidí.

Návštěvníci si mohli na místě vyzkoušet jízdu zručnosti se sotva osmicentimetrovými miniponorkami v metrovém akváriu, kde byly umístěny hrazdy a kruhy na projíždění.

Kolem osmnácté hodiny, už za nastupujícího šera, vyvrcholil první den předváděcími jízdami většiny ponorek. Některé používaly i rozsvícená poziční světla, ze břehu byla občas hladina překryta kouřovou clonou. Ke slovu přišly i velmi působivé laserové efekty. Zkrátka dobře udělaná show.

Majitelé ponorek u stolků se svými modely ochotně odpovídali na dotazy kolem technického řešení svých výtvorů, přestože jsem se musel spolehnout na svého bratrance jako tlumočníka a to samozřejmě komunikaci komplikovalo. Dokonce jeden nás požádal, abychom mu pomohli přeložit část článku z jakéhosi ruského ponorkového časopisu. Podařilo se.

Některé vystavené modely byly opatřeny štítky se základními technickými údaji o předloze. Na jednom ze stolků bylo možné si prohlédnout řadu specializovaných ponorkářských časopisů a alba s fotografiemi z předcházejících ročníků setkání.

Tentokrát se účastnilo kolem 15 modelů, většinou šlo o makety předloh z období druhé světové války, ale byl mezi nimi i pár současných amerických třídy Ohio. Většina modelů byla postavena ze stavebnic nebo z kupovaných dílů, mezi jinými se zde předvedly i dvě U-47 od Robbe, ty používaly neupravené dynamické ponořování.

Převážná část ponorek byla vybavena statickým ponořováním především pomocí pístových balastních komor. Dynamické systémy, třeba právě zmíněných U-47, nepůsobily ve srovnání s nimi při jízdě realisticky. Přední část se ponořila celkem dobře, ale zadní vyčnívala a trvalo dlouho, než celá ponorka zmizela pod hladinou.

Jeden z modelářů na otázku, zda si trup vyráběl sám nebo díly kupuje, odpověděl jasně: „Kdo by ztrácel čas pracnou a složitou stavbou trupu“. Obdobně viditelně postupovala většina přítomných. Tím více by na takovémto setkání vynikla práce našich modelářů, kdyby se někteří zúčastnili. Co a za kolik lze pro stavbu ponorky nakoupit se může každý přesvědčit třeba na internetové adrese jednoho z německých modelářských obchodů specializovaného na ponorky www.ubootmodelle.de

Opravdovou raritu přivezl jeden starší pán. Předváděl dvě stejné ponorky (pravděpodobně vymyšlené bez konkrétní předlohy), jejichž kostra i plášť byly z kovu. Obě byly navíc řízeny současně jednou RC soupravou, plavaly vedle sebe a předváděly synchronizované manévry. Jejich plavba připomínala balet akvabel ve vodě. Kdo někdy zkusil řídit současně dva modely, třeba jen nejjednodušší lodě, ten jistě ocení obrovskou náročnost tohoto vystoupení.

Většina ponorek se pohybovala podle svých předloh relativně pomalu a důstojně, jeden z menších modelů (cca 35 cm délky) dokázal naopak vyvinout takovou rychlost, že vyskakoval z vody jako ryba. Zajímavé je, že prakticky všichni přítomní používali RC soupravy Futaba.

Mezinárodní setkání v Neulengbachu, třetí v pořadí, se účastnili nejen majitelé ponorek se svými modely, ale většinou celé jejich rodiny a řada příznivců této modelářské kategorie. I to patřilo kromě pěkného prostředí k příjemné a pohodové atmosféře.

Vzhledem k tomu, že první setkání se uskutečnilo v roce 1997, druhé v roce 1999 a třetí vloni, je pravděpodobné, že setkání mají dvouletou periodu, i když to není výslovně uvedeno. Další nás tedy bude čekat snad září 2003. Najde se mezi českými a slovenskými modeláři, příznivci ponorek někdo, kdo by příště přispěl k prezentaci naší práce na mezinárodní úrovni?

So svojim novým "ponorkovým" kamarátom Romanom sme boli v sobotu 20.9.2003 na už 4. medzinárodnom stretnutí modelov ponoriek, ktoré sa konalo v dňoch 20. a 21.9.2003 v rakúskom meste Neulengbach (asi 20 km západne od Viedne). Periodicita týchto stretnutí je dva roky, aspoň doposiaľ tomu tak bolo. Tohto ročné stretnutie nič neostalo dlžné svojmu názvu, keďže medzinárodnosť zabezpečovali svoj účasťou „ponorkári“ z usporiadateľského Rakúska ďalej Nemecka, Česka, Slovenska, Holandska, Francúzska a na neuverenie aj z Nového Zélandu. Akcia sa konala v rozsiahlom, peknom a upravenom (tak ako nakoniec je celé Rakúsko) areáli prírodného kúpaliska s 25 metrovým bazénom. Jazdenie modelov bolo dopĺňané peknou nevtieravou hudbou a zaujímavým odborným slovným doprovodom (pochopiteľne v nemčine). V porovnaní s minulým stretnutím z pred dvoch rokov, bolo na ňom viac modelov. Prevažnú časť z asi 30 modelov predstavovali ponorky typu U 47, boli tam ale aj zástupcovia typov 206, VII, Akula, Nemov Nautilus a mnohé iné. Boli to modely s dynamickým (okrem iných aj všetky malé modely) a statickým systémom ponárania. S výnimkou jednej ponorky mali všetky kupované záťažové piestové nádrže od firmy Engel. Raritou, zasluhujúcou si pozornosť, bol model (v strede medzi obrázkami) so statickým systémom, ktorý na vytlačenie vody zo záťažovej nádrže používal stlačený plyn, presne tak ako skutočná ponorka. Na stretnutí sme spoznali nášho nového "ponorkového" kamaráta Jula. Tak už sme traja. Na záver dňa, už za tmy, bola nočná jazda ponoriek aj s rozsvietenými svetlami. Bolo to veľmi efektné. Celá akcia bola výborne zorganizovaná a zaslúži si pochvalu, už teraz sa teším na budúce stretnutie.

Tak dva roky ubehli a my sme sa dočkali v poradí už 5.medzinárodného stretnutia modelov ponoriek. Aj toto sa konalo v rakúskom Neulengbachu, tento krát v dňoch 17. a 18. septembra 2005. Medzinárodnosť stretnutia bola zabezpečená účasťou nadšencov z Rakúska, Nemecka, Francúzska, Maďarska, Česka a samozrejme aj Slovenska. Našu slovenskú účasť sme zabezpečovali my : ja, Roman, Julo, Peťo a náš nový kamarát, trnavský modelár Rudolf a jeho deti Lucia a Miško. A keďže sme tento krát išli na stretnutie ako skupina už sme mali jednotné tričká s našim klubovým logom, tak ako to je zvykom na týchto stretnutiach. Na víkend hlásili škaredé počasie, ale dúfal som že im to nevíde. Žiaľ tento krát im to višlo, pršalo od skorého rána. Stretli sme sa ráno o štvrť na sedem na hranici na Bergu, tento krát sme išli po dialnici a pred pol deviatou sme po malom blúdení v Neulengbachu boli, ako jedny z prvých, na upršanom prírodnom kúpalisku. Vo veľkom prístrešku slúžiacom ako "suchý dok", hoci bol zakrytý, na veľa miestach na stoly, lavičky a aj voľné miesta pršalo. Možno aj preto si niektorí priniesli svoje vlastné menšie rozkladacie prístrešky. V porovnaní s minulým stretnutím bola menšia účasť modelárov, čo bolo pravdebodobne spôsobené krajnou neprijazňou počasia. V sobotu nám celý deň pršalo. Ale aj tak sa nás tam zišlo asi 40. Celé stretnutie zahájil hlavný organizátor Hans Hofmann. Ako po minulé stretnutia aj teraz bol program sprevádzaný hudbou a chvíľami aj komentárom organizátorov. Manželky organizátorov pripravili návštevníkom chutné občerstvenie, za symbolický a dobrovoľný poplatok, čomu sa najviac tešil malý Miško. Napriek zlému počasiu sa bolo aj tak na čo pozerať, o čom sa môžete presvedčiť aj vy na priložených fotkách a video klipoch. Novinkou tohto ročného stretnutia boli modely švédskych ponoriek Saldmanland s nezvyčajnou polohou smerových a zadných hĺbkových kormidiel, ktoré boli oproti klasickému usporiadaniu natočené o 45 stupňov. Ich rýchla plavba spojená s veľkou obratnosťou (spôsobená zrejme nezvyčajnou polohou smeroviek a zad. hlb.kormidla) pod vodou bol impozantná. Tak isto aj ich plavba na hladine, keď pred sebou tlačili vlnu a hneď za ňou po boku ponorky vznikala "jama" bola veľmi efektná. Usporiadatelia po obvode bazéna umiestnili slnečníky, ktoré tento krát výnímočne slúžili ako ochran pred dažďom. Na záver soboty, už za tmy, tak ako po minulé stretnutia, bola nočná jazda ponoriek aj s pozičnými svetlami, ale tento rok bez ohňostroja. Keďže sme sa na toto stretnutie toľko tešili a chystali, povedali sme si že budeme aj na nedeľu a nechcelo sa nám vracať sa domou, tak sme si zabezpečili ubytovanie v penzione Gasthof Schabschneider, asi 5 km od kúpaliska, mimo mesta už medzi poliami. V penzione spali este ďalšie dve skupiny "ponorkárov". V nedeľu sa ešte viac ochladilo, ale už nepršalo. Aspoň to. Celková pohoda a atmosféra sa tým o poznanie zlepšila. V malom bazéne mali deti možnosť jazdiť s menšími modelmi lodí. Vystavil som aj môj rozostavaný model Typhoon-u a vzbudil aj trošku pozornosť. Porovnal som napríklad narysované otvory raketových šacht na mojom modely a na modely od Engel-a a určite to mám urobené lepšie. Bola zorganizovaná aj "jazda zručnosti" s miniponorkou v akváriu, na ktorej sa so smiechom zúčastnili nielen deti. Celé stretnutie bolo, opäť Hansom, ukončené po 16 hodine. Všetci účastníci dostali spomienkové predmety s mottom stretnutia a bola vyhodnotená aj jazda zručnosti a najkrajši model. Už na minulom stretnutí sme si s Romanom hovorili, že na toto prídeme už s hotovými svojimi modelmi, ale nám to nevyšlo. Tak snáď o dva roky, ale už teraz sa na neho veľmi tešíme.

A ešte niekoľko sľúbených videoklipov z celkových približne 2 hodín. Sú vo formáte mpg v rozlíšení 352 x 288 bodov, 25 fps a vo formáte wmv v menšom rozlíšení 320 x 240, 30 fps veľkosť súboru síce sú skoro štvrtinové ako pri mpg, ale kvalita je výrazne horšia. Preto skôr ponúkam súbory vo väčšom rozlíšení až do DVD HQ 720 x 576, 25 fps, pri ktorých by sme sa ale museli dohodnúť na spôsobe doručenia.

Spolu s Romanom a jeho kamarátmi Karolom a Peťom sme boli 3.10.2003 v Prahe na každoročnej modelárskej výstave. Odchádzali sme skoro rano, hádam o piatej, aby sme si celú výstavu stihli poriadne pozrieť. Po dobrej ceste a asi pol hodinovom blúdení Prahou sme boli na výstavisku. Veľkosťou výstavnej plochy, množstvom vystavovateľov a návštevníkov ale hlavne úrovňou prevedenia jednotlivých expozícií sa nemôže zrovnávať s výstavou vo Viedni. Napríklad pozrite si hneď prvú fotku s nákladnými autami a zemnými strojmi a teraz fotku ako to je realizované vo Viedni. Úplne neporovnateľné, amaterská realizácia. Bolo sa aj tu na čo pozerať, ale raz stačilo. Keby ste sa niekedy rozhodovali medzi tymito dvomi výstavami, tak neváhajte a úplne jednoznačne Viedeň.

Ako obyčajne posledný októbrový víkend v spojení so štvrtkom a piatkom sa aj tento rok konala veľká modelárska výstava vo Viedni pod názvom Modellbau 2003. Pred necelým mesiacom sme boli na výstave v Prahe a tak som zavolal kamarátov na túto výstavu aby ich mohli porovnať s tým, že určite budú nadšení. Výnimočne v sobotu 25.10.2003, čo bola jediná chyba nášho výletu, lebo bolo veľmi veľa ľudí, som bol s Romanom a Karolom na spomínanej výstave. Kamaráti boli na tejto výstave prvý krát a nemýlil som sa, boli naozaj nadšení. Od tohto času chodíme už iba na túto modelársku výstavu.

Na sobotu 27.6.2004 som sa s mojim "ponorkovým" kamarátom Romanom dohodol, že si pôjdeme zajazdiť s našimi loďmi. Pôvodne sme plánovali, že pôjdeme jazdiť do Petržalky, ale tam už boli všetky prístupy k vode obsadené rybármi a aj pri brehoch bolo samé rákosie. Preto sme išli cez celé mesto až do Vajnor. Nakoniec sme neboli iba my dvaja aktívny účastníci, ale boli sme partia myslím že 8 modelárskych nadšencov a ich kamarátov.

Každý prvý útorok v mesiaci od apríla do októbra (aspoň tento rok to tak bolo) sa na Štrkoveckom jazere od 17 hodiny koná stretnutie lodných modelárov spojené samozrejme s plavbou modelov. Dohodol som sa Romanom, že sa tam stretneme. Roman svoju jachtu zobral, ale mne sa tam Carolinu ťahať nechcelo. Bolo to pekné strenutie aj počasie bolo prívetivé a tak už vtedy sme si povedali, že sa tam stretneme aj o mesiac.

Tak dnes sa na Štrkoveckom jazere konalo posledné tohtoročné stretnutie lodných modelárov. Počasie vyšlo výborne, bolo slnečno a na ročné obdobie aj príjemne teplo. Mne sa opäť nechcelo ťahať sa s Carolinou, ale vzhľadom na pohodičku, ktorá na stretnutí panovala spôsobená aj pekným počasím, som to ľutoval. Roman bol so svojou jachtou, do ktorej dokupil dva nove akumulatory takže jazdil dlho a hlavne resko o čom sa môžete presvedčiť na videoklipoch. So svojim Merlinom si bol zajazdit aj Julo. Prvý krát bol so svojou loďou jazdiť aj náš nový trnavský kamarát Rudo. Bola taka dobrá pohoda, že rozmýšlame že si pôjdeme ešte zajazdiť cez víkend s tým že by som zobral aj Carolinu. Uvidíme či nám to výde.

Tak nám to vyšlo. Počasie bolo veľmi pekne a tak sme si už asi naozaj posledný krát tento rok išli zajazdiť. Roman s bratom Martinom sa zastavili u mňa a pomohli mi naložiť Carolinu. Keďže sa nejednalo o organizované útorňajšie jazdenie nepredpokladal som, že by sme sa tam ešte s nejakým iným modelárom stretli, hoci jeden z útorka sa sľúbil. A naozaj boli sme iba v klasickej zostave, prišiel už iba Julo a Rudo, už ako obyčajne s Miškom a tento krát s druhou dcérou Katkou. Prechádzajúci sa ľudia sa u nás zastavovali a vytvárali početný hlúčik pozerajúcich sa. Hlavne pre deti to bol zážitok, ale aj dospelých to zaujalo o čom svedčia aj fotky nižšie od jednej prizarajúcej sa "dospeláčky". Ešte raz ďakujem. Stretnutie sa vydarilo a bola to pekná rozlúčka s tohtoročným jazdením. Na najbližšie si budem musieť nejaký čas (asi pol roka) počkať a o termíne a mieste jeho konania sa včas na týchto stránkach dozviete.